poslanec.sk

História domu č. 25 na Námestí Štefana Moysesa v Banskej Bystrici

Pretórium (Praetorium), tak volali v starom Ríme dom veliteľa alebo neskoršie v niektorých krajinách honosnú budovu štátnej alebo mestskej správy. Takto nazývaný dom je aj v Banskej Bystrici. Kde ho nájdeme? Samozrejme, že na hrade v priamo za vnútornou bránou, pri Barbakane a zvonici „Petermanke". V minulosti bol označovaný za najkrajšiu budovu hradného nádvoria.

Keď kráľ Belo IV. pozval v roku 1255 na územie spustošené Tatármi do osady Bystrica nemeckých osadníkov a udelil im mestské privilégiá, dostali aj právo voliť si svojho richtára s právomocou sudcu s právom meča. Prvý richtár Ondrej stíhal sám plniť všetky úlohy. Potom ako mesto rástlo vznikla mestská rada, neskôr bol ustanovený mestský úrad. Postupne vyrástla na hrade aj budova Radnice - Pretórium. Uvádza sa, že objekt dal postaviť po požiari, bohatý mešťan, neskôr župan a kremnický gróf Vít Mühlstein, po ktorom mesto neskôr zdedilo dom na „Ringu" (Námestie SNP č. 1). Na Veľkú noc v roku 1500 zhorela prvá zrejme drevená stavba radnice, ktorá stála približne na tom istom mieste. Vtedy zhorel i mestský archív a zuhoľnatené zvyšky vzácnych mestských listín vietor privial až do obce Dúbravica.

Na Radnici sa schádzala vnútorná mestská rada - dvanástka a vonkajšia mestská rada - dvadsaťštvorka i zastupiteľstvo. Podľa starobylého zvyku mešťania používali výraz pre miesto zasadnutí vedenia mesta „auf der Kirche" - „Pri kostole", čím chceli vyjadriť, že zasadajú v Pretóriu a tam volia svojich predstaviteľov. Na tento účel slúžili dve miestnosti, ktoré boli nad sebou - Obere  a Untere Rathstube (Horná a Dolná radničná sieň). Voľba richtára bola síce tajná, ale veľmi svojská. Notár napísal na stôl alebo na papier mená kandidátov. Hovorca pozýval mešťanov po jednom doHornej siene a hlasmi mešťanov pošepkanými do ucha notára a ním perom zaznamenanými bol zvolený richtár.

V budove sa nachádzal úrad richtára a notára. Notár (Stadtschreiber) tu mal aj služobný byt. Bola tu aj časť archívu a pretoriálna knižnica.

Ako vyzerala pôvodná stará radnica? Dodnes je to vraj možné vidieť na plastike Olivová hora v zasklenom výklenku pri južnom vchode do Nemeckého (Farského) kostola. V pozadí nie je mesto Jeruzalem, ale stará Bystrica a najmä Pretórium. Vidno otvorenú okružnú chodbu na prvom poschodí so stĺpmi a klenbovými arkádami. Druhé poschodie radnice sa dvíhalo ako veža. Volali ho vtedy aj „Palast". Múry boli ukončené zubami cimburia. Píše sa, že stavba pripomínala pražský Belveder, či radnicu v Levoči.

Staršiu arkádovú chodbu na prvom poschodí prestavali (1564-1565) na lodžiu s krížovou klenbou. Potom (1566) bola na žiadosť vonkajšej mestskej rady zväčšená zasadacia miestnosť, aby sa tam zmestila vonkajšia mestská rada. Vznikla „nová zasadačka", ktorú neskôr vyzdobili zbraňami.

V pivnici budovy sa nachádzala neoddeliteľná súčasť stredovekého súdnictva -„Temnicz", či „Schwarze Stube", teda mučiareň: „jej chmúrne steny boli nemými svedkami mnohých múk a trápení". Vo veciach, za ktoré sa udeľoval trest smrti (napríklad aj za krádeže a úteky z väzenia) bolo ako prostriedok vypočúvania používané mučenie. Najčastejšími spôsobmi mučenia bolo veľmi účinné ťahanie na škripec, pálenie sviečkou a zvieranie palca.

V roku 1671 cisárske nemecké vojsko obsadilo hrad a tiež Pretórium. Mestská rada márne prosila veliteľa stráže kapitána Krottu i generála Spankaua, že Radnicu bezpodmienečne potrebujú. Radnica sa musela postupne vysťahovať do budovy na Námestí č.1, ktorá sa dovtedy využívala ako nájomný dom. 

Učenec Matej Bel videl „Starú radnicu" na začiatku 18. storočia takto: „Na poludňajšom slnku vyniká štvorcovou budovou väčšie Prétorium, ktorého okná sú obrátené jednak na námestie jednak na ulicu horného mesta. Má tri podlažia. Prvé bolo určené na zbrojnicu, druhé obsadila mestská rada, ktorá sa tu kedysi zvykla schádzať na zasadnutia. V tejto istej časti budovy bol zriadený aj mestský archív. Nakoniec najvyššie podlažie bolo za našich čias obývané farárom, ktorého volajú plebánom". (Matej Bel, Not. Hung., 1736.)

Veľký požiar v roku 1761 budovu zničil. Chýbali peniaze na opravu a tiež nebol jasný účel využitia. Mestská rada ju nechala pustnúť a nikto ju nechcel obývať. Nasťahovali sa tam vraj zlí duchovia a strašili okoloidúcich: „V skorších časoch slúžila táto budova mestskej radnici a ako rokmi spustla, zanechala rôzne povesti, ktoré hoc sčasti aj nepravdivé, odrážajú pramene spravodlivosti. Že kto sa dopustil krivej prísahy a takto nevinne bol odsúdený, zmenil sa na ducha a rinčal reťazami, ale viac bol tento priestor venovaný múzam po zmiznutí všetkých škaredých duchov." (Ch. A. Zipser, Neusohl und Ungebung, 1842.)

Na začiatku 19. storočia budovu na potreby gymnázia prevzala vláda. Prestavané boli ochodze na prízemí a arkádová lodžia na dvoch stranách poschodia. Múry namiesto cimburia dostali strechu s malou zvonicou. Vtedajší študent, neskorší lekár, geológ, spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský spomína aj na tvrdý červený kameň (pieskovec) pred vchodom, z ktorého podkovičkami čižiem kresali iskry - „posvätný kameň nášho Parnasu": „Dreli ho mnohí, ktorých potom dreli iný, alebo oni iných, a vychoval i takých, ktorí z neho podkovami iskry vylúdiac, časom zo svojej hlavy iskry sypali".

Do  roku 1941 v budove sídlila rímsko-katolícka chlapčenská ľudová škola. Na múre budovy obrátenom ku kostolu sú dva nápisy. Prvý latinský nápis umiestnili po zriadení školy a preklad znie takto: „Po vyhnaní Themidy (bohyne spravodlivosti) na radu a rozkaz kráľa a cisára Františka má teraz toto sídlo Pallas (bohyňa múdrosti). 1804". Druhý nápis v slovenčine je novší: „Po 140 rokoch v roku 1944 bola táto budova historického praetoria upravená pre nové verejné ciele."

Po druhej svetovej vojne tu bolo dvadsať rokov Múzeum Slovenského národného povstania a neskôr Galéria, ktorá je tu dodnes.

Budova je v súčasnosti majetkom Banskobystrického samosprávneho kraja. Snáď sa raz honosné bystrické Pretórium bude opäť patriť mestskej samospráve a Vincent van Gogh (socha od M. Palka), ktorý stojí pred vchodom bude môcť v mene richtára, mestskej rady i všetkých obyvateľov, privítať a pozvať do vnútra hostí nášho „Medeného mesta". Archív, knižnicu, sídlo mestského úradu už máme na iných miestach, bez mučiarne sa hádam zaobídeme, strašidlá sa určite umúdria, pre galériu zostane tiež dosť priestoru, ale budova Praetoria, ako jeden zo symbolov mestských privilégií, nech slúži Mestu na verejné ciele. Tak to má byť.

Milan Lichý

Podľa:

Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 - 1922 napísal Emil Jurkovich (preložil Imrich Nagy, Pribicer, 2005),

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský - Päťdesiat rokov slovenského života I. (Tatran, 1974),

Miroslav Sura - Banská Bystrica (Tatran, 1982).