poslanec.sk

Mnohí z vás určite zachytili, že v piatok, 8. júna, bol Deň belasého motýľa. Deň konania celoslovenskej verejnej zbierky v prospech ľudí so svalovou dystrofiou. Ide  o chorobu, ktorá spôsobuje postupné oslabovanie a ochabovanie svalstva a vedie až k životu odkázanému na invalidný vozík. Ľudia s týmto ochorením teda majú veľké ťažkosti so samostatným pohybom. A ako sa im žije v Banskej Bystrici?

Banskobystrická nezisková organizácia Via Orbis, ktorá sa už niekoľko rokov spolupodieľa na organizovaní Dňa belasého motýľa, poslala minulý týždeň všetkým mestským poslancom list. Pozvali nás v ňom na piatkovú akciu, s tým, že nám zároveň vytvorili jedinečnú možnosť  - sadnúť si do pripravených vozíkov a previesť sa v nich. Všetci, ktorí sme na Námestie SNP prišli, sme tak mali možnosť spoznať inú Bystricu.

Naše krásne námestie sa odrazu stalo neprívetivým miestom. Miestom, kde sa napríklad nedostanete na mnohé letné terasy, pretože nemajú nájazdové plošiny (a to aj napriek tomu, že v zmysle platnej vyhlášky MŽP č. 532/2002 Z. z. ich mať musia!). Miestom, kde neexistujú voľne dostupné verejné toalety a tie najbližšie sú až v reštaurácii Magnólia DC v strmej Kapitulskej ulici alebo v Štátnej vedeckej knižnici (Zdá sa Vám to blízko? Skúste si to vo vozíku.). Miestom, ktorého bočné ulice sú plné neprekonateľných obrubníkov a chodníkov. Miestom, kde sa na nás mnohí spoluobčania pozerali nevľúdne a viacerí ďalší s ľútosťou. Boli sme skrátka chvíľu v inej Bystrici. Bariérovej. A to po fyzickej i mentálnej stránke.

Iste, v našom meste nie sme v tejto oblasti celkom v bode nula. Máme na slovenské pomery veľmi slušný systém sociálnych služieb i kvalifikovaných mestských úradníkov. Vstup do mestského úradu je bezbariérový (donedávna boli aj bočné dvere na fotobunku), vo vstupnej hale pred pár mesiacmi pribudla aj plošina, ktorá umožní vozíčkarom dostať sa na prvé poschodie (no vyššie už nie). Sú však týmto možnosti 80 -tisícového krajského mesta vyčerpané?

Pani Mirka, ktorá roky v tejto sfére pôsobí a sama vychovávala dvoch ťažko postihnutých synov, nám v piatok povedala, že neporovnateľne lepšie je to napríklad v meste Trnava. Uviedla aj množstvo konkrétnych príkladov a dodala k tomu aj zaujímavý postreh: „Mnoho z vecí, ktoré vyhovujú nevozíčkarom, sú pre vozíčkárov negatívne. Avšak všetko to, čo je dobré pre vozíčkarov, je zároveň pre nevozíčkarov ak nie už tiež priamo pozitívne, tak aspoň neutrálne". A ja, ako mladý rodič k tomu pripájam, že z bezbariérových komunikácií, terás, mestských inštitúcií či škôl by sa netešili len vozíčkári, ale napríklad aj my, kočíkujúci rodičia... 

Čo teda ďalej? V nadväznosti na to, čo sme si vypočuli na námestí, bezbariérovosť by sa mala stať oficiálnou prierezovou politikou mesta. Začať treba „poľudšťovaním" chodníkov a obrubníkov. Stavebný úrad by mal dôslednejšie sledovať dodržiavanie vyššie spomínanej vyhlášky a pri vydávaní povolení viac dbať na potreby osôb so zníženou možnosťou pohybu. Zástupcovia Via Orbis by očakávali aj väčší záujem o ich názory, aktuálne napríklad pri tvorbe zmluvy na prenájom plážového kúpaliska či pripravovaného klientského centra na mestskom úrade.

A na záver trochu osobne. Pred pár týždňami som bol na mestskom úrade v Martine. Hneď pri dverách Vás tam uvíta vozíček, ktorý je každému bezplatne k dispozícii pre pohyb po úrade. Tento nápad ma oslovil. Budem preto presadzovať, aby sme vyčlenili 8-12 tisíc korún a zakúpili jeden vozík aj na náš mestský úrad. S tým, že ten vozík bude zároveň zapožičiavaný jednotlivým základným školám, kde si každé „normálne" dieťa bude môcť vyskúšať aké to je. Pomôže to aj lepšej tolerancii a rozvinie empatiu. Najhoršie bariéry sú totiž tie mentálne.

Vladimír Pirošík, poslanec mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici