poslanec.sk

Mühlsteinov dom - Mestský dom - Radnica - Ringhaus - Nová radnica 

Objekt vznikol spojením dvoch samostatne stojacich domov v druhej polovici 15. storočia. Jeho majiteľom bol Vít Mühlstein, bohatý budínsky kupec, ktorý začiatkom druhej polovice 15. storočia nadobudol časť majetku bohatej rodiny Jungovcov a stal sa tak banským ťažiarom.

Vít Mühlstein bol od roku 1469 zvolenským županom a v roku 1470 kremnickým komorským grófom. Kráľa Mateja a jeho manželku Beatrice sprevádzal na ceste po krajine po ukončení krajinského snemu. Navštívili aj Banskú Bystricu. Kráľ Matej Korvín mu odpúšťa dane za „horskú zeleň" (vzácnu zelenú farbu) získanú z banskobystrických baní (Špania Dolina) a nazýva ho „comes castri nostri Soliensis" - „hradný gróf hradu nášho zvolenského". Mühlsteinove meno niesla najväčšia bašta mestského opevnenia postavená pred rokom 1500, nešťastne asanovaná v roku 1947 kvôli výstavbe pošty. Finančne podporoval aj postavenie „Starej radnice" (Praetorium) v areáli mestského hradu (dnes Galéria) po veľkom požiari v roku 1500. Vtedy zhorela prvá zrejme drevená stavba radnice, ktorá stála približne na tom istom mieste. Mühlstein bol spolu s mešťanom Kolmanom aj donátorom troch kaplniek pristavaných k južnej bočnej lodi Kostola Nanebovzatia Panny Márie (Nemecký alebo Farský kostol). V krypte pod jednou z nich, pod kaplnkou Božieho tela, bol aj pochovaný.

Syn Víta Mühlsteina Juraj, zomrel bez dedičov a majetky Mühlsteinovcov sa dostávajú do vlastníctva Mesta (ius caducitatis), čo potvrdil panovník Ferdinand I. v roku 1539. O dedičstvo sa uchádzali aj banské mestá - poverenci kráľovnej Márie a tiež obchodník Fridrich Schilling. Vdova po Jurajovi Barbora sa vydala za Henricha Kindlingera a v dvadsiatych rokoch 16. storočia boli obyvateľmi domu. Henrik Kindlinger bol členom mestskej rady a v roku 1528 aj richtárom mesta. Nemali potomka a preto sa Barbora pokúsila Mühlsteinovský majetok odpredať Schilingovi, aby oň neprišla. Spor sa celkom urovnal až v roku 1545 a Mesto mohlo nerušene užívať svoje dedičstvo.

V druhej polovici 16. storočia v dome Mesto zriadilo druhú radnicu - „Mestský dom". Za radnicou vnútri pozemku stáli účelové stavby ako mestská pekáreň, starý mestský pivovar, zvaný „Prošovňa" a ďalšie. Mestská rada dom prenajímala a peniaze za nájom plynuli do mestskej pokladne. Jednu z miestností do ulice mal napríklad prenajatú v roku 1547 zlatník Vavrinec. Okolo roku 1668 sa na prízemí vedľa neskoršieho Kapitulského domu (dom č. 27) nachádzala Höcherova-Schleichova lekáreň. Požitky zo záhrady za domom však vždy patrili richtárom.

V roku 1671 cisárske nemecké vojsko obsadilo všetky miestnosti hradu a aj  starú radnicu. Mestská rada márne prosila veliteľa stráže kapitána Krottu i generála Spankaua, že radnicu bezpodmienečne potrebujú. Radnica sa musela postupne vysťahovať do Mestského domu, budovy na Námestí č.1, ktorá sa dovtedy využívala ako nájomný dom. 

V roku 1694 žiadajú jezuiti Mestskú radu aby im poskytla na námestí priestor, na ktorom stál Mühlsteinov dom za účelom výstavby kolégia a kostola, podľa zvyku na významnom mieste: „Na zasadnutí mestskej rady 27. marca 1694 predkladá mestský notár želanie komorského grófa, aby mesto, keďže jezuiti si želajú postaviť kostol a kláštor, prepustilo vlastný dom (radnicu) stojaci v susedstve terajšej budovy kláštora, ktorý bol vtedy prenajatý. Na výmenu ponúka mestu Reullov dom na Námestí (Thurzov dom). Notár sa zároveň zmieňuje aj o tom, že už pri prevzatí tohto poverenia upriamil pozornosť komorského grófa na Boryho dom (neskorší seminár v Kapitulskej ulici), ale ten že bol ochotný reflektovať iba na dom na Námestí. Notárovu správu si vypočula mestská rada v hrobovom tichu a odpoveď nedala. Iba Melichar Smrtník sa odvážil dodať, že domy na predaj sú aj inde." (Emil Jurkovich) Kostol napokon postavili na časti parcely Oberhausu (dnes Katedrálny kostol sv. Františka Xaverského).

Miestnosti domu, pôvodne postavené na iný účel, nevyhovovali potrebám verejnej správy. Preto sa postupne v dome uskutočnili najprv menšie prestavby a neskôr aj rozsiahlejšie stavebné zmeny. Najprv bol dom upravený na nové účely novým delením priestorov na prízemí (majster Linhard). K zásadným zmenám vo vnútri došlo v druhej polovici 16. storočia, keď vybudovali aj atiku (staviteľ Pankrác). V roku 1632 čelnú fasádu renovoval majster Jakob II. di Pauli. Nové klenby priestorov vytvorili aj v ďalších desaťročiach, najmä po polovici 17. storočia, keď vstavali do prednej časti domu schodisko. V roku 1725 bola rozšírená zasadacia miestnosť, spojením s menšou miestnosťou archívu. Počas prestavby sa zasadnutia Mestskej rady museli opäť konať v hradnom Pretóriu. Po veľkom požiari v roku 1761, ktorý poškodil celú budovu natoľko, že museli odstrániť atiku, upravili priečelie v barokovom duchu do dnešnej podoby a zmenili aj delenie vnútorných priestorov, ktoré zaklenuli zväčša pruskými klenbami (majster Friedrich).

Neskôr bol priestor pre radnicu opäť malý a tak sa v roku 1825 rozhodlo o zväčšení budovy nadstavbou druhého poschodia. Vtedy však potreboval súrnu rekonštrukciu hradný kostol a bolo potrebné pokryť aj výdavky na krajinský snem. Prestavba by sa musela realizovať pomocou pôžičiek a tak Mestská rada od nej upustila. Podobný plán sa objavil aj v roku 1848. Revolučné udalosti jeho uskutočnenie znova znemožnili.

Na dvore radnice stálo aj bystrické „dvorné" divadlo. Stále kamenné divadlo pre 300 divákov bolo vraj len o štyri roky mladšie ako v Pešti. Začalo sa stavať 10. mája 1840 a zaniklo po požiari v roku 1908. Vzniklo z iniciatívy divadelných ochotníkov, na čele s barónom Antonom Radvanským a vojenským komisárom, rytierom Františkom De la Fort a aj za pomoci richtára Jozefa Glabitsa. Kráľovská komora vtedy prísne strážila všetky výdavky Mesta. Povráva sa, že pod zámienkou výstavby väzenských ciel na radničnom dvore, sa financie od Mesta ušli aj divadlu.

Ďalšie stavebné úpravy radnice vykonané na začiatku 20. storočia a v roku 1945, pozmenili pôvodný charakter a členenie stavby. Bola prestavaná aj dvorová časť, kde odstránili arkádovú chodbu. Dom stále slúžil ako radnica.

V období socializmu sa úrad Mestského národného výboru (MsNV) postupne presťahoval do terajšej budovy Mestského úradu na ulici ČSA. V radnici ostala obradná sieň, reprezentatívne priestory predsedu MsNV a Matrika. Na prízemí bolo istý čas aj Divadlo hudby a vo dvore  sídlil Štátny okresný archív.

Po roku 1989 nová mestská samospráva mesta uvažovala o navrátení sídla primátora a Mestského úradu na námestie. Dom bol opravený bez väčších zmien, tak aby mohol slúžiť pre potreby primátora mesta, sídlilo tu Kultúrno-informačné stredisko, Matrika a bola naďalej obradná sieň. V máshause (vstupnej sieni) bol postavený obelisk, na ktorom sa uvádzali mená primátorov mesta. Pre sídlo úradu sa uvažovalo s možnosťou využitia domu č.22, tzv. „Ebnerovského", ktorý vtedy ešte patril do majetku Mesta.

V ďalšom funkčnom období (1996) však samospráva mesta prehodnotila dovtedajšie zámery a začala so spornou, rozsiahlou a veľmi nákladnou prestavbou radnice na sídlo primátora, mestského úradu, spolu so zriadením veľkej zasklenej zasadacej siene v podkroví. Pre nedostatok finančných prostriedkov bola stavebná činnosť prerušená a odvtedy dom pod provizórnou strechou chátra. Bystričanom ešte nedávno dôverne známa sobášna sieň, v ktorej sa uzatvorilo niekoľko tisíc manželských zväzkov, je na nepoznanie.

Dom č. 1, Ringhaus, Nová radnica - jeden zo symbolov mesta čaká na svoj ďalší osud ...

Milan Lichý

Podľa:

Ján Baláž - Banská Bystrica v premenách času (BAJA, 2002),

Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica na základe poverenia predstaviteľov mesta v rokoch 1896 - 1922 napísal Emil Jurkovich (preložil Imrich Nagy, Pribicer, 2005),

Imrich Nagy - Príbehy z minulosti Banskej Bystrice - Výber z tvorby Emila Jurkovicha (ŠVK, 1997),

Kolektív SÚPSOP - Súpis pamiatok na Slovensku (Obzor, 1967).